Kde bolo, tam bolo…

Kde bolo, tam bolo.

Bola v strede Európy jedna krajina. Nebola síce najväčšia, ale pre jej obyvateľov bola najkrajšia. Mala všetko – krásnu prírodu, pekné, dokonca aj zelené hory, jaskyne, rieky, jazerá, úrodné lány a na nich automobilky, sklady, teda logistické centrá a mala tiež svojich oligarchov, korupciu, celebrity, mafiu, tridsaťtisíc exekúcií proti dôchodcom a tiež politikov, čiže všetko, čo moderná krajina v 21. storočí má mať. Tí politici to neboli takí obyčajní politici. Boli totiž vyslancami malých kniežatstiev, teda finančných skupín a oligarchov-individualistov a rôznych mafiánov. Tých politikov bolo až 150 a zasadali na hrade, ktorému hovorili národná rada. Keďže si ich národ vraj vybral v tzv. všeobecných a slobodných voľbách z kandidátov, ktorých im ponúkli tie finančné skupiny a oligarchovia, tak sa považovali za najmúdrejších, najslušnejších, najmorálnejších a vôbec za elity tohto malého národa.

Títo páni politici, ako najmúdrejšia elita národa, sa pochopiteľne rozhodovala a hlasovala vždy podľa svojho najlepšieho a najčistejšieho svedomia, celkom nezávisle, pokiaľ to, pravda, nebolo v rozpore s pokynmi ich kniežaťa, ktorý ich do rady poslal. Koľko kniežat, toľko skupín v rade, z ktorých každá mala, aj keď nie úplne, ale predsa iný záujem. Keďže boli najmúdrejší, oni vedeli najlepšie, čo národ potrebuje a preto ich názor voliča, teda poddaných, zaujímal len pred voľbami. Po voľbách už rozhodovali len podľa zdvihnutého alebo spusteného palca svojho kapitána. Za takéto rozhodovanie získavali svoje malé lénne panstvá, vyberali desiatky a tešili sa (dočasnej) priazni svojho kniežaťa. Svojich voličov stále ubezpečovali, že všetko robia len v ich prospech – predsa ľuďom dali prácu za pásmi automobiliek a za ňu plat takmer najnižší v celej ríši, ako-tak fungujúce, resp. nefungujúce školstvo, zdravotníctvo, … . Národ s radosťou platil dane a odvody, keďže vedel, že nimi zvolení poslanci sa o ne zodpovedne starajú a majú na mysli len blaho svojich poddaných, teda celého národa. Zvolení poslanci sa aj o nich starali – rozhodli sa, že načo stavať pre mladých nové byty, keď im banky rady poskytnú hypotéky a úvery a zaviažu si ich ako svojich klientov až do staroby. Takto spokojní poddaní už dlhujú vyše tridsať miliárd eur a, pokiaľ budú vládať, budú ich splácať až do dôchodku (ak sa ho dožijú). Keďže títo poslanci boli presvedčení, že národ veľa zarába, nevie, čo s voľnými dukátmi a teda to nevie ani štát, vymysleli aj tzv. II. dôchodkový pilier, kam si poddaní môžu odkladať svoje zbytočné dukáty. Keď si poddaní uložili svoje miliardy (t.č. cca 8 mld.) do tzv. správcovských spoločností, tieto spoločnosti im po 15 – 20 rokoch sporenia ponúknu kráľovskú apanáž vo výške 23 – 25 eur mesačne k dôchodku. No nezober to!

Politici sú samozrejme aj najväčšie morálne autority, pravda však len v rámci svojho kmeňa. Inak celý národ považujú za ovce, ktoré nepochopili ich geniálne myšlienky. V rade sa delia na kmene a príslušníkov ostatných kmeňov označujú za zlodejov, gaunerov, prostitútky, ateistov, komunistov, eštebákov, kadibúdky a pod., keďže len oni sú tí najslušnejší a najmorálnejší. Napriek tomu, zatiaľ krv netečie, dokonca sem – tam niektorí prebehnú k nepriateľskému kmeňu alebo sa hrajú na neutrálnych (nezávislých), čím zvyšujú na burze svoju cenu pred ďalšími voľbami.

Veru tak, moja malá, takto to vyzerá v tej našej krásnej krajine, ale teraz už dobrú noc, lebo sa ti budú snívať škaredé sny.