Ústavný súd, previerky a názor občana.
Napriek tomu, že platí, že o rozhodnutiach ÚS sa nediskutuje, ale sa rešpektujú, vyvolalo najnovšie rozhodnutie ÚS vo veci (ne)súladu ústavného zákona č. 161/2014 Z.z. veľkú pozornosť nielen v odborných kruhoch, ale aj diskusiu v širokej verejnosti. A to celkom zaslúžene, nakoľko ide svojim spôsobom o rozhodnutie prelomové, nakoľko, pokiaľ mám dobré informácie, ide o prvý prípad v histórii ÚS SR, kedy sa súd „odvážil“ meritórne rozhodnúť o nesúlade napadnutých častí ústavného zákona. Prelomil tak doteraz prevažne uznávaný názor, že posudzovanie súladu alebo nesúladu ústavných zákonov nie je v jeho kompetencii. I keď je známe, že medzi právnickou odbornou obcou sa vyskytujú i opačné názory (napr. Drgonec, Šimíček,…), môžeme jednoznačne povedať, že názor o nepreskúmateľnosti ústavných zákonov ústavným súdom bol doteraz všeobecne prijímaný a akceptovaný.
Takýto názor logicky vychádzal zo skutočnosti, že Ústava SR v žiadnom svojom ustanovení nezveruje preskúmavanie ústavných zákonov do pôsobnosti ústavného súdu. Ústava SR, ako základný zákon štátu v čl. 126, ods (1), písm. (a) stanovuje, že ÚS rozhoduje o súlade zákonov s ústavou, ústavnými zákonmi s medzinárodnými zmluvami…. . Ústava SR je ústavou rigidnou, písanou a reálnou. Prijatím riadnym legislatívnym spôsobom sa ústavný zákon, ktorým sa mení alebo dopĺňa ústava, stáva neoddeliteľnou časťou ústavy. Na tom nič nemení ani znenie čl. 128 ústavy, ktorý dáva ÚS právomoc podávať výklad ústavy alebo ústavného zákona, ak je vec sporná. Pri formálnom výklade sa musíme zhodnúť, že podať výklad a skúmať súlad ústavného zákona s ústavou, nie je to isté a určite nejde o synonymá v gramatickom zmysle. Aj odôvodnenie ÚS, že ústavný zákon je v rozpore s „materiálnym jadrom“ ústavy, sa mi nejaví ako logické. Ak prijatý ústavný zákon vlastne tvorí ústavu, tak ÚS si takto osvojil právo preskúmavať priamo ústavu. O tom by svedčilo priamo aj vyjadrenie ÚS vo vydanej tlačovej informácii 7/2019 z 30.1.2019:
- Ustanovenia čl. 147 ods. 1 poslednej vety a čl. 154d ods. 1 až 3 Ústavy Slovenskej republiky v znení ústavného zákona č. 161/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
- Ustanovenie čl. 141a ods. 9 v časti slov „plniaceho úlohy ochrany utajovaných skutočností“ Ústavy Slovenskej republiky v znení ústavného zákona č. 161/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Čiže sám ÚS označuje posudzované (napadnuté) články, ako články ústavy SR!
Ďalej považujem za potrebné upozorniť na znenie sľubu, ktorý ústavný sudca skladá do rúk prezidenta SR:
„Sľubujem na svoju česť a svedomie, že budem chrániť neporušiteľnosť prirodzených práv človeka a práv občana, chrániť princípy právneho štátu, spravovať sa ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne.“
Teda je nelogické, aby mal sudca právo preskúmavať normu, ktorou sa má riadiť. Takéto riešenie určite nemal zákonodarca (NR SR) v úmysle prijať.
Celá debata | RSS tejto debaty